•  
  •  

Školstvo

Predslov

„Viesť človeka od útleho detstva k poznaniu krásy a  pravdy je vznešeným poslaním tých, ktorých zdobí hrdé meno učiteľ.“

Výchova ako špecifický ľudská aktivita sprevádzala ľudskú spoločnosť od jej vzniku. S počiatkami výchovy sa stretávame už  v  období čriedového sťahovavého života prvých ľudí. Deti napodobňovali výkony dospelých, obsahom výchovy bola práca dospelých a  jednoduché napodobňovanie činnosti dospelých malo charakter výchovy  v tej najjednoduchšej forme.

Rozvoj výchovy bol úzko spätý s  rozvojom práce, v  priebehu pracovnej činnosti sa začala rozvíjať reč a s  ňou i  zámerné prvky výchovy. V každodennom styku deti od dospelých preberali životné skúsenosti, osvojovali si potrebné pracovné zručnosti, návyky. Výchova bola záležitosťou celej spoločnosti, všetci dospelí mali k deťom rovnaké práva i povinnosti. Do obsahu výchovy sa dostali najmä pracovné návyky, získavanie vedomostí, ktoré boli potrebné pre obstarávanie životných potrieb.

Prvé výchovné systémy sa objavujú 4. storočí pred naším letopočtom, výchova v jednotlivých štátoch sa odlišovala v  cieľoch, obsahu, metódach a organizácii. Najznámejšie systémy výchovy v dvoch gréckych štátoch – Sparta, Atény.

Sparta – výbojný štát, cieľom vychovať tvrdého vojaka. V rodine do 7 rokoch, vo výchovných zariadeniach do 18 roku. Najväčšia pozornosť sa venovala telesnej a vojenskej výchove, čítaniu a písaniu menšia pozornosť.

Atény – sociálna štruktúra, cieľom harmonická výchova smerujúca k telesnej i duševnej kráse, vylúčená bola fyzická práca – len otroci. Základy rozumovej, mravnej a estetickej výchovy získavali od 7 do 14 rokov v škole. Od 13 roku navštevovali žiaci zápasnícku školu, telesná zdatnosť. Chlapci z bohatších rodín získavali širšie poznatky rétoriky, filozofie, politiky a literatúry.

Výraznú zmena obsahu výchovy prináša kresťanstvo, v  polovici 2. storočia katechumenické školy, z nich sa vyvinuli katechetické školy na výchovu kňazov a učiteľov kresťanského náboženstva. Pre výchovu mníchov a kňazov kláštorné a katedrálne školy. Cieľ vychovať veriaceho človeka, oddaného cirkvi. Vyučovalo sa v  latinskom jazyku v scholastickom duchu, učenie sa opieralo o mechanickú pamäť a dril.

V stredoveku okrem kňazstva dostávali výchovu i  svetskí feudáli – rytieri. Rytierska výchova bola zameraná na telesný rozvoj, bojovú obratnosť a spoločenské správanie. Pozornosť sa venovala i znalostiam jazykov, latinčina – štátna reč, francúzštine – reč rytierov pre milostnú poéziu.

V 13. storočí rozvoj remesiel a obchodu vznikajú cechové a kupecké školy. Z nich sa vyvinuli mestské školy – partikulárne – čiastkové, lebo poskytovali len základy vzdelania v latinskom jazyku.

Úplné vzdelanie bolo možné získať na univerzitách, ktoré vznikali od 12. storočia v južnej a západnej Európe. Univerzitné štúdium sa nazývalo – štúdium generale – úplné.

V 14. a 16. storočí narastá záujem o kultúru a vedu, nastupuje renesancia podmienky pre vznik sociálneho hnutia humanizmus, stredobodom záujmu je človek.  Výchova zameraná na rozvoj osobnosti po stránke telesnej i duševnej, zvýšený záujem o prírodné vedy, matematiku a klasické jazyky.

V  západnej civilizácii dochádza k veľkým štrukturálnym zmenám, ktoré sa dotýkajú všetkých oblastí života v hospodárskej, politickej a  sociálnej. Utvára sa nový obraz sveta a nový postoj človeka k  svetu. Cieľom výchovy je homo universalis – vzdelaný, slobodný, sebavedomý človek. Základom všetkého vzdelania je štúdium jazykov. V dôsledku rozvoja remesiel, výroby a obchodu narastá záujem o kultúru a vedu. Výchova v tomto období je zameraná na rozvoj osobnosti po stránke telesnej i duševnej.

Reformácia pokladala školu za dôležitý článok nielen vzdelanosti ale aj šírení nového protestantského vierovyznania. Zakladanie škôl nielen v mestách ale aj na dedinách.

V období osvietenstva 17. a  18. storočie, školská politika sa stáva predmetom záujmu štátu, do obsahu vzdelávania viac vstupovali reálne poznatky prírodných, technických a spoločenských vied. Začal rozvoj odborných a  technických škôl stredných i  vysokých. V protireformačnom hnutí sa katolícka cirkev opiera najmä o  jezuitský rád. Jezuiti zakladali stredné a  vysoké školy. Cieľ výchovy, obsah vzdelania, príprava kazateľov a rečníkov.

Objavujú sa náznaky systematického myslenia. Objavuje sa aj čoraz väčšie národné cítenie a proklamovanie práva na vlastný jazyk. Výraznou osobnosťou tohto obdobia bol Ján Ámos Komenský. 18. storočie je obdobím osvietenstva, viera  v  moc rozumu a  ešte väčší záujem o človeka. Osvietenstvo bolo preniknuté ideou, že ľudia sa poznaním stávajú lepšími a  preto hlavnou požiadavkou bolo osvietiť všetkých ľudí čomu mali napomáhať všetci vzdelanci. 

S rozvojom výroby, obchodu a poľnohospodárstva v 18. a  19. storočí vzniká potreba vzdelaných ľudí. Stanovila sa povinná školská dochádzka, začalo sa odstraňovať stavovské obmedzenie, prístup elementárnemu i  vyššiemu vzdelaniu, rozvoj všetkých stupňov škôl najmä stredných odborných a vysokého školstva. Pre Uhorsko nová školská organizácia vyšla v roku 1777 pod názvom Rátio educationis. Okrem jednotlivých typov škôl obsahovala študijný poriadok a administratívne predpisy. Školský systém vychádzal zo zásady, že vzdelanie je potrebné pre všetky spoločenské vrstvy a preto členil jednotlivé stupne a  typy škôl podľa vtedajšej spoločenskej štruktúry.

Pri každej fare sa mala založiť pre roľnícky ľud škola triviálna s tromi vyučovacími predmetmi - čítanie, písanie a rátanie. V krajských mestách sa zriaďovali školy hlavne pre remeselníkov a obchodníkov. V hlavných krajinských mestách školy pre učiteľov. Na týchto školách sa malo vyučovať v  reči príslušnej národnosti. Rátio educationis uvádza v Uhorsku sedem národností. Nemčina sa odporúčala hlavne v mestských školách. Vyššiu kategóriu tvorili školy latinské. Ich prvým stupňom boli trojročné gramatické školy, ktoré s  pripojením ďalších dvoch humanitných ročníkov tvorili päťtriedne gymnáziá, slúžiace ako príprava pre vyššie školy a  na niektoré povolania, najmä kňazské. Tretí stupeň predstavovali akadémie, na ktorých sa dopĺňali gymnaziálne štúdia dvojročným kurzom filozofie a  dvojročným kurzom práva. Na nich mali ukončiť štúdium predovšetkým šľachtickí synkovia pripravujúci sa na vyššie verejné a úradnícke funkcie. Univerzity predstavovali najvyšší samostatný typ vysokej školy.

Uhorská šľachta pokladala jedine seba za uhorský národ – natio hungarica. Stalo sa módou nosiť národný kroj a  hovoriť národným – maďarským jazykom. Výnimočné postavenie maďarčiny sa podarilo zabezpečiť uzákonením uznesenia z roku 1792 ktoré povýšilo maďarčinu na povinný školský predmet a  znalosť jazyka vlasti sa stala podmienkou prijatia do úradu. Týmto zákonom v  prospech maďarčiny sa v mnohonárodnostnom Uhorsku začalo posilňovať  postavenie maďarského jazyka na ujmu nemaďarských a  popri triednych a  mocenských rozporov vznikali nové národnostné, ktoré zásadne ovplyvňovali ďalší vývin monarchie, Uhorska a najmä Slovenskej národnosti.

Vznik školy v našej dedine

Sa datuje na začiatok 17. storočia, školská budova bola drevená. Zo záznamu kanonickej vizitácie konanej 28. augusta 1800 sa dozvedáme o dôchodku evanjelickej školy a  duchovného učiteľa. K stálemu ročnému dôchodku dostával ešte mericu žita od každého jedného gazdu, a 1 groš od každého želiara. Obec dávala rechtorovi 3 vozy sena. Zo štolárnych dôchodkov rechtor poberal -  krstový peniaz, zo spovedných obecných ofier šiestu čiastku, od pohrebu 6 grošov, od pohrebných veršov 12 grošov. Do roku 1880 sa na škole vyučovalo v slovenskom jazyku.

V roku 1882 bola postavená školská budova z kameňa a  obnovená v  roku 1885. V roku 1879 vyšiel zákon o povinnom vyučovaní maďarčiny na ľudových školách, učiteľom mohol byť len ten kto vedel po maďarský slovom i písmom.  Školské zákony v roku 1907 mali urýchliť a zavŕšiť maďarizáciu cirkevných a obecných škôl. Maďarčina sa najskôr začala učiť iba ako jazyk, postupne sa začalo vyučovať po maďarský vo všetkých predmetoch. V roku 1910 nebola ani jedna slovenská škola, základné školstvo trpelo nedostatkom kvalifikovaných učiteľov a  ich materiálnym zabezpečením. Vyučovanie detí bolo na nízkom stupni, učitelia boli aj notári a príležitostne aj pochovávali. Žiaci písali na bridlicovú tehličku gryfľom, neskôr sa začalo písať brkovými perami – husie perá. Vznikom samostatného štátu Čechov a  Slovákov sa utvoril základný predpoklad pre širší rozvoj vzdelanosti. Iba odteraz sa mohol v školách a v iných inštitúciách plne uplatňovať materinský jazyk, čo bolo na Slovensku predtým možné len výnimočne. V celej republike sa vybudovalo mnoho školských budov, zakladali sa školy rozličných typov a zlepšovala sa školská dochádzka i kvalita školskej práce.

Učiteľom v  obci v  roku 1770 bol Adam Klibanides, ktorý bol aj notárom mal 6 evanjelických žiakov. Učebná látka katechizmus. Od obce dostával 8 kíl pšenice, jeden voz dreva a vlastnil aj kúsok pôdy. V roku 1772 bol učiteľom miestny evanjelický notár Juraj Bernát, mal šiestich žiakov. Učiteľ Juraj Flóra pôsobil v našej obci od roku 1842 do roku 1883 potom nastúpil Július Henéczi. Ján Cirbus učil do roku 1896 bol prvým učiteľom s učiteľským vzdelaním, venoval sa aj poľnohospodárstvu.

Ďalšími vyučujúcimi boli Ján Molnár, Ján Pántik, ktorý si počas pobytu u nás pomaďarčil meno na Pap. Na jeho miesto v roku 1912 prišiel Július Sthársky musel však narukovať na jeho miesto nastúpila učiteľka Nedieľková. Od roku 1916 pôsobil na škole Karol Haás, ktorý si svoje učiteľské povinnosti plnil povrchne, preto bol učiteľského povolania pozbavený 1. októbra 1923.

V roku 1923 bol menovaný za kantora Ján Gesteš – diplomovaný učiteľ, ktorý sa narodil 20. apríla 1905 po absolvovaní učiteľského ústavu v Lučenci prišiel do našej dediny,  jeho práca bola veľmi ťažká pretože žiactvo bolo zanedbané. Uznesením Obecného zastupiteľstva prijal funkciu prvého Kronikára obce 10. augusta 1934. Vyučovať začal so 65 deťmi, z ktorých bolo 7 žiakov rímsko-katolíckeho a  zostatok evanjelického vyznania.

Školský rok 1924/25 sa začal s 51 žiakmi od tohto školského roku začal siedmy ročník. Škola bola slabo vybavená učebnými pomôckami. 23. marca 1927 navštívil školu župný inšpektor Karol Jelínek, ktorý nebol spokojný so zariadením školy. Nariadil, aby sa do začiatku nového školského roka všetky nedostatky odstránili. Dňa 15. marca 1931 bol zvolaný cirkevný konvent v  záležitosti novostavby školskej budovy, rozpočet 115.560.63,- Kčs., stavebné práce vykonal Július Ružinský  z Haliče.  Stará školská budova bola zbúraná dňa 21. mája 1931 do konca školského roka sa vyučovalo v prírode. Novostavba Ľudovej školy bola slávnostne posvätená 6. septembra 1931 posviacku vykonali Ľudovít Pivarček – evanjelický farár seniansky a miestny farár Andrej Šolc, maškovský kantor Július Janko a cirkevný dozorca Branislav Viest. Kolaudácia budovy školy bola 10. júla 1932

V školskom roku 1935/36 bol pre školu zadovážený glóbus,  štátna vlajka a smútočná vlajka. Dňa 11. apríla 1937 bola usporiadaná Stromková slávnosť v miestnom cintoríne. Pri vchode do cintorína žiaci zasadili štyri lipy o ktoré sa potom starali. Od 1. februára 1942 sa na škole začalo vyučovať rímskokatolícke náboženstvo, každý druhý týždeň dve hodiny. Vyučoval kaplán zo Starej Haliči Ignác Vindiš. Od 23. decembra 1944 do 23. januára 1945 boli v priestoroch školy ubytovaní nemeckí vojaci, potom ich  vystriedalo osloboditeľské rumunské vojsko. Vyučovať sa začalo po zimných prázdninách od 5. marca.

Povereníctvo SNR pre školstvo v  Bratislave dňa 12. júna 1945 vyhlásilo Evanjelickú-ľudovú školu v  obci za štátnu Národnú školu. Podľa tohto nariadenia bol školský majetok pod správou štátu a  stal sa výhradným udržiavateľom školy. V školskom roku 1947/48 bol riaditeľom školy Ján Gesteš, jeho zásluhou sa žiaci zapojili do vysádzania ovocných stromov v okolí školy, cintorína a  pri obecných cestách. Od 25. októbra do 3. decembra 1949 boli vykonané opravné práce na budove školy. Pretože sa opravovala učebňa a  byt učiteľa vyučovanie bolo prerušené.

Od 1. septembra 1950 začal na škole vyučovať Pavel Šoltés z Lovinobane, bývalý riaditeľ školy Ján Gesteš pre nezhody so základnou organizáciou KSS v dedine bol preložený  na Národnú školu v Krupine - Kopanice. Dňa 1. novembra 1951 nastúpil riaditeľ školy na základnú vojenskú službu.  Poverený riadením školy bol Štefan Slančík – riaditeľ Národnej školy v Maškovej, prevzal aj funkciu osvetového dôverníka Miestneho národného výboru a obecného knihovníka.

V školskom roku 1952/53 pomáhali žiaci školy družstevníkom pri zbieraní žaluďov, bukvíc pre ošípané a pri zbere ľanu. V školskom roku 1953/54 evanjelické náboženstvo vyučoval farár Viliam Adamčík z Maškovej. Podľa nového školského zákona z roku 1953 škole ostalo aj naďalej pomenovanie Národná škola a vyučoval sa aj 5 ročník. Zavedené boli nové učebné osnovy, prvý ročník bol premenovaný na prípravný ročník. Rozšírili sa možnosti vzdelania popri zamestnaní. Na stredných a odborných školách sa výrazne rozšírila forma večerného štúdia. V tomto školskom roku bola veľká zima, priebeh vyučovania nebol narušený.

V školskom roku 1954/55 bol riaditeľom školy Ján Martuliak a nastúpila aj nová učiteľka Elena Števove-Mocná. Vyučovanie začalo s 25 žiakmi. Dňa 28. februára 1955 bola v škole založená Pionierska organizácia, slávnostný sľub zložilo 17 žiakov, založený bol aj Mičurinsky krúžok – žiaci na pokusnom políčku pestovali zemiaky, kukuricu cukrovú a krmnú repu, cirok, uhorky, tekvice, paradajky a liečivé rastliny – harmanček, nechtík. Okrem toho sa žiaci zapájali aj do prác na JRD. V tomto roku bola vykonaná oprava školy, výmena odkvapových žľabov, oprava oplotenia, náter okien, dverí, celková úprava školského dvora. Postavený bol kabinet pre učebné pomôcky.

V školskom roku 1955/56 sa začalo vyučovať s  dvojitou frekvenciou, vyučovanie bolo rozšírené o 10 vyučovacích hodín týždenne. V tomto školskom roku sa začali používať nové dvojsedadlové lavice a dvojdielna tabuľa. Na výstave mladých mičurincov v Lučenci sa žiaci školy umiestnili na treťom mieste.

Dňa 1. júna 1959 bolo veľké stretnutie škôl Praha, Lupoč, Lehôtka na Prielohách kde sa žiaci zoznamovali pri rôznych športových činnostiach, najmä vo futbale. V školskom roku 1960/61 žiaci prvýkrát v dejinách školstva dostali zadarmo učebnice a školské potreby. Nový školský zákon znamenal vytvorenie jednotnej školskej sústavy a systému vzdelávania nielen mládeže, ale aj dospelých občanov. Niekoľko gramoplatní pre hudobnú výchovu sa škole zaviedli v školskom roku 1966/67  a  aj plastické mapy, počítacie tabule i magnetofón boli vo výbave školy. V školskom roku 1967/68 sa už každá druhá sobota prestala vyučovať, žiaci mali voľno. Piaty ročník bol presunutý na ZDŠ v Haliči. V obci aj naďalej zostala jednotriedka, ale už len so štyrmi ročníkmi.

Školský rok 1968/69 bol otvorený vo vynovenom prostredí a  žiaci sa pri vstupe do triedy prezúvali v  predsieni. Podlaha v  triede bola parketová a  začalo sa používať splachovacie WC.  Ján Geleta bol učiteľom od školského roka 1971/72. V roku 1979 bola  v  obci základná škola zrušená a žiaci chodia do školy v Haliči.

Človek nežije izolovane

Ale v  spoločnosti a  výchova je formou medziľudského pôsobenia. Všade sa vychovávalo v  každom ľudskom spoločenstve a  všade sa vychováva  i  keď formy a obsah výchovy sú odlišné, fenomén výchovy je ten istý. Základom je, aby sa ďalším generáciám sprostredkúvali vedomosti, schopnosti, zručnosti a postoje, ktoré jestvujú v danej spoločnosti, a  ktoré sa pre ďalší rozvoj pokladajú za dôležité. Prosperita a historický pokrok spoločnosti do značnej miery závisí od toho, ako tvorivo dokáže nastupujúca generácia využiť existujúce podmienky a  kultúrne dedičstvo pri riešení nových úloh.

Vzdelanie je výsledok vzdelávania.! Niektorí mladí ľudia sú nevychovaní nie preto, že by sa im nedostávalo dosť starostlivosti, ale preto, že sú nevzdelaní.! Súčasťou vzdelávania je aj hodnotová orientácia jednotlivca. Pri osvojovaní poznatkov, činností a  hodnôt sa v človeku pestujú tiež charakterové, citové a vôľové vlastnosti a vlastnosti súvisiace s telesným a  rozumovým rozvojom. Dnes sa zdôrazňuje tvorivé myslenie, schopnosť prijímať nové riešenia, schopnosť vyjadrovať svoje myšlienky, schopnosť komunikovať a spolupracovať, prijímať zodpovednosť nielen za seba, ale i voči spoločnosti, záujem o sebavzdelávanie.

Ak mladí ľudia nemajú perspektívu je v spoločnosti niečo zlé, niečo choré. Učme našu mládež, ale nepoúčajme ju.! Poúčanie vyvoláva odmietanie a nedôveru, túto jednoduchá múdrosť, ktorú klasická európska pedagogika podcenila či nedocenila, ovládali už oddávna židovskí rabíni a židovský učitelia boli známi tým, že so svojimi žiakmi vedeli diskutovať ako rovní s rovnými.!

Za vzdelaného človeka sa považuje ten, kto dosiahol pomerne vysoký stupeň vedomostí, zručností. Vzdelanie, môže byť podľa obsahu a  zamerania všeobecné a  odborné.

Úradné hodiny

Pondelok: 08:00 - 15:00
Utorok: 08:00 - 16:00
Streda: 08:00 - 15:00
Štvrtok: 08:00 - 16:30
Piatok: 08:00 - 15:00

Fotogaléria

Kalendár